„Toto je deň, ktorý dal nám Pán, radujme sa i veseľme sa v ňom.“ Rada si pospevujem túto pesničku, no nielen vtedy, keď mi je fajn. Spievam si ju aj, obrazne povedané, počas dažďov, snehu a víchrice. Prečo si nenastaviť deň podľa seba? I keď celý človek bolí, nedá sa to? Ale áno, dá.
Každý deň beží, ale nie podľa seba, nie podľa akýchsi jeho (nemýľ si JEHO) zákonov. Veď je to len deň, rozumu nemá, srdce mu nebije. To my dodávame dňu šmrnc, dych diania a srdce bije v našej hrudi. Je jasné, že nestačí dať príkaz dňu, DNES IDEŠ PODĽA MŇA! Svoje vnútro nastaviť dofarebna a dovesela je predsa možné (i nutné).
Pracovať na sebe
Každý z nás je originál a potrebuje pracovať na sebe. Čo to znamená? Nahliadnuť do svojho vnútra (denne, raz za čas nestačí) a byť v kontakte sám so sebou (v láske a pochopení) a rast ega do obrovských rozmerov až tak nehrozí. Pokiaľ je však práca na sebe len otázkou výkonu „musím a musím“, práve to môže viesť k pýche a napokon vyústiť do úzkosti. Robím len to, na čo mám.
Ak raz nerozumiem číslam a tým rôznym logickým (pre mňa nelogickým) operáciám, nedám sa na cestu vedeckého pracovníka alebo učiteľky matematiky. Ak sme do niečoho tlačení a vnútro kričí po slobode (vyslobodení) a zmene a nič z toho neprichádza, hľadáme možnosti v pomyselnom nemožnom kruhu, z ktorého sa nedá vycúvať a veľakrát až do stavu utlmenia a mávnutia nad tým rukou. A bum-bác.
Prekoprcne sa to až do rôznych závislostí. Únik, útek, zavrieť oči nad realitou a troška si dopomôcť k úsmevu. No za akú cenu? Najvyššiu. Cenu pádu až na dno a žiadna soška Oscara za výkon ani potlesk (iba ak Zlatá malina za najhorší počin).
Darovaný deň
Ráno, keď sa moje oči roztvoria, (po)usmejem sa s vďakou za darovaný deň, vôbec za život, a potom odovzdám do jeho rúk celý čas, ktorým musím prejsť. S dôverou. Robiť to, čo robil Ježiš, vložiť sa do rúk láskavého Otca a dôverovať, že ON vie, čo je pre nás najlepšie a že sa o nás vždy POSTARÁ. Osobná krížová cesta, slzy a strach v Getsemane. Vyjsť na Lebku... Golgotu... Kalváriu...
Vždy, keď prichádzame pred Boha (v modlitbe a rozhovore), potrebujeme presunúť pozornosť zo seba – vrátane svojich pocitov nehodnosti a pochybností o nás samých – a dovoliť Bohu, aby nás miloval. Dať mu celého seba a svoj život. Nebáť sa, i keď sa zatrasieme nad myšlienkou na zajtra.
Odovzdať svoje starosti
Je dôležité odovzdávať do jeho rúk a starostlivosti aj svojich blízkych a milovaných. On ich miluje ešte viac než my. A tak namiesto toho, aby sme sa pre nich (nezmyselne) trápili, môžeme ich a všetky ich starosti (a naše o nich) zveriť do Božích rúk.
Dôležitá je dôvera. Komu sme ako deti najviac verili? Kto bol našou istotou? Otec, mama, starí rodičia. V BOHU je sústredené všetko to, čo je pre človeka potrebné. Miluje v každom čase a i hriešnika, ktorý padol.
Požehnaný čas.
 |
|
| Autor: Alenka Medvecká | |
| Publikované v časopise Misionár 02/2025 |